Chránená prírodná oblasť Dobročského pralesa ako kontrast k spoločenskej (betónovej) džungli plnej pokrivených charakterov. Zdanlivé útočisko skrýva danteovskú cestu za poznaním: deväť kruhov odhaľujúcich záhadné stvorenia aj záblesky (národných) spomienok a krívd.

„A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

Autorský text Alžbety Vrzgula hovorí o traumách – osobných i spoločenských. O traumách, pred ktorými nedokážeme ujsť, pretože sú po generácie súčasťou našich tiel i národného vedomia. Text analyzuje vedomie slovenského národa – toho národa, ktorý sa považuje za srdce (či pupok) Európy. Sme Slováci, sme (stredo)Európania, sme členovia Európskej únie a NATO, sme… Ako nás všetky tieto „sme“ a ich dejinné nánosy ovplyvňujú v chápaní seba samých?

„Chvíľu o mne hovorili, že som tiger, karpatská šelma, ale obraz, ktorý som o sebe šírila, klamal ako profilovka na tinderi. Nie som predátor. Nie som dokonca ani korisť. Som slovenská a žiadna iná, viem rozniesť mor aj z lode včas vyskočiť.“

Tri performerky a traja performeri skúmajú súčasné vedomie svojich krajín a národov v prostredí čarovného lesa – ako vystrihnutého z Danteho, Chagalla a z Dobšinského zároveň. Je možné medzi týmito identitami nájsť prieniky? A kam ich napokon táto cesta zavedie? Odpovede sa budú odhaľovať pod niekoľkými umeleckým vrstvami, v syntéze vnemov a za pomoci audiosprievodcu vnútorným svetom. Táto cesta je individuálna aj kolektívna – podobne ako život v spoločnosti. A na konci cesty (snáď) čaká poznanie a možno aj odpoveď na otázku slovenskej identity 20. rokov 21. storočia.