Iné ráno

premiéra 18. október 2008

 

choreografia: Pierre Nadaud

asistentka choreografie: Zdenka Brungot Svíteková

svetelný dizajn: Ján Čief, Jan Beneš McGadie

hudba: Ladislav Železný

tanec: Martina Beňačková, Denisa Benčaťová, Michaela Nezvalová, Petra Péterová, Tibor Trulík

 

…spiaca, možno zaspala v studenom brnení tohto rána…

Vojnová noc stojí proti neprítomnosti a osamelosti. Noc, ktorá mnohému naučí, než svitne nový deň.

 

Tanečný román o živote štyroch žien. Tanec sa odvíja v priestore inšpirovanom bojovými umeniami, v priestore odhalení a pravdy. Telesný a senzuálny tanec sa vnára do hĺbky tiel a vynáša na povrch ich príbehy. Atmosféra diela má nádych japonského divadla. Tváre sa zjavujú ako masky. Tanečníci hľadajú pravdivé gesto. Rýchlosť blesku strieda sošná nehybnosť.

 

Jedným zo zdrojov inšpirácie je aj predslov Margeurite Yourcenar ku knihe „5 moderných Nó“ od Youkio Mishimu. Yourcenar v ňom píše okrem iného o Nó a jeho atmosfére:

„Vo svete premenlivých tvarov, kde sa všetko vznáša,  majú vášne a bôle pominuteľnosť sna“.

„Tanec vystavaný ako sled sekvencií, v ktorých sa pokoj strieda s násilím“.

 

Výber z recenzií:

„Pierrovi Nadaudovi sa podarilo vytvoriť tajomnú, ba až priam ľahko strašidelnú a zlovestnú atmosféru. Svoj nemalý podiel na tom má hudba, ktorá len miestami a decentne dotvára náladu situácií, a predovšetkým svetelný dizajn intímnej povahy odkrývajúci poväčšine len to nutné v súlade s načasovaním pohybov. Tanečníci preukázali veľkú dávku potenciálu, dielo takéhoto druhu vyžaduje nepredstaviteľné vnútorné sústredenie.

Iné ráno dokázalo vyvolať napätie, od ktorého sa po celú dobu diania nedá odpútať.“

Daniela Zilvarová, Taneční aktuality

 

„Iné ráno je čisté. Scéna je uprataná – nie je na nej nič, vôbec nič, len svetlo, ktoré vymedzuje priestor pre piatich tanečníkov (štyri ženy a jeden muž). Aj hudba je len občasná, aj pohyby sú koncentrované, žiadne prepiate gestá, ani efektné tanečné výskoky a piruety, iba čistota rána.

Tentokrát priniesol Nadaud do tanca trocha, pre Východoeurópanov ešte stále, exotického nádychu japonského divadla Nó. Z tmavých kimon na tmavom pozadí vystupujú tváre, dlane a chodidlá ako samostatné časti. Bledé tváre bez výrazu pôsobia ako masky. Hudba nehýbe dejom, akoby bola len ozvenou odniekadiaľ z iných svetov. Pohyb je elegantný, skromný na drámy, nepracuje s nimi tak, ako sme zvyknutí z tanca v európskom zmysle slova. Je poetický a jemný, žiadne jasné správy o živote. Práve preto tanečný román o štyroch ženách Iné ráno vyžaduje extra dávku koncentrácie, jeho poézia je krehká jako japonské haiku.

Tanečníci sa vnoria do vzťahov odrazu ako podvečer do tmy, kontaktné improvizácie ich vedú na tejto ceste. Chvíľami sú kľudní až harmonickí, vzápätí desivo agresívni. Chvíľami notoricky padajú a vstávajú, vzápätí znehybnejú v prekrásnej sošnosti.

To všetko plynie smerom, ktorým Nadaud tanečným krokom vykročil už dávno – smerom, v ktorom skúma ľudské telo, jeho ťažkosť aj vzdušnosť, jeho individualitu aj závislosť na iných telách. Telá ako hranice, do ktorých telá narážajú, telá ako možnosti, telá ako chodníky a mosty, po ktorých treba kráčať opatrne, telá ako zvuky a zúfalé výkriky, telá ako vyššia moc, ktorej sa je zbytočné vzpierať. Telá v Inom ráne pripomínajú častokrát vyčerpané telá, vyčerpané pohľadom do diaľky niekde veľmi vysoko, kde snáď čaká zbytok odpovede či nádeje. „

Jana Kadlecová, IS theatre.sk